Deň plný rozžiarených očí
Deň plný rozžiarených očí
Keď sme v prvú decembrovú sobotu vystupovali z autobusu pri Detskom domove v Necpaloch, vítal nás sneh, mráz a slnko. Prvá pribehla k autobusu riaditelka Detského domova Janka Žilinská. S úsmevom, pre nu typickým, nám vysvetlovala, že ,domováci sa ešte pripravujú na príchod svojich bratislavských kamarátov z detského folklórneho súboru Sárik. ,Ked som napísala na nástenku, že opäť prídete medzi nás, v celom domove zavládla slávnostná atmosféra a tvorivé napätie. Naše deti, ktoré sa už so Sárikom stretli, strhli svojou radosťou aj nováčikov a tak sa upratovalo, nacvičoval sa program, chystali sa darčeky, hovorí Janka Žilinská.
Vošli sme do vyše dvestoročného kaštiela, ktorý je už od roku 1965 domovom pre deti, ktorých vlastná rodina z rôznych dôvodov nesplnala svoju funkciu. Prvá nás privítala štvorročná Anička s bratom Jožkom. ,Priviedli ste aj Mikuláša? vyzvedá Anička. ,Pripravili sme si pre neho pesničky, a aby nepremrhala svoju príležitosť, už aj začína spievať. Vzápätí prichádzajú ostatné deti. Vítanie je vždy trochu rozpačité, deti z Necpal nevedia tak otvorene prejavovať svoje city ako bratislavské Sáričatá. Netrvalo však dlho a už sme ani nevedeli, kam sa deti podeli. Niektoré sme našli v slávnostne vyzdobenej jedálni, kde už čakali prestreté stoly, tie menšie sa šmýkali po zladovatenom chodníku, oblizovali visiace cencúle, alebo sa gulovali. Všetci spolu. Deti zo Sárika aj z detského domova.
Tým najmenším už svietili očká, lebo sa im podarilo zazrieť Mikuláša s velkou bielou bradou a dôstojným bruchom so Snehulienkou, krásnou ako obrázok. Matúš Lago, umelecký vedúci folklórneho súboru Sárik, nemal problémy s výberom technikov a zabezpečením hudobnej produkcie. Starší chlapci z Necpal už mali pripravené všetko na to, aby sa program mohol začať. Sárik predviedol tance a spevy z Myjavy, Liptova, Oravy a Spiša. Vystúpenie malých folkloristov ukončili východoslovenské karičky v predvedení najstarších dievčat. Snehulienka s Mikulášom porozprávali divákom, ako a v ktorom regióne na Slovensku jednotlivé tance vznikli. Nás však prekvapili deti z Necpal, ktoré recitovali, spievali, tancovali, a veru nielen tak, aby sa nepovedalo... Potlesk, ktorým ich odmenili Sáričatá, nemal konca-kraja.
Luboškove mamy
V Detskom domove v Necpaloch žije v súčasnosti šesťdesiat detí. O tridsať sa starajú priamo v zariadení a dalších tridsať je umiestnených v profesionálnych rodinách. ,Omladzujeme sa a meníme zloženie, hovorí riaditelka Janka Žilinská. ,Niekolko detí sa už osamostatnilo, daktoré sa vrátili do vlastných rodín. Ked pred niekolkými rokmi svojím počtom vysoko prevyšovali v domove rómske deti, dnes je to naopak. Deti žijú v troch samostatných skupinách, učia sa spolunažívať so svojimi kamarátmi, vedia si pripraviť ranajky, upratujú, rozdelujú si povinnosti. Koncom leta v Necpaloch pribudlo desať nováčikov. ,Starí domováci ich prijali dobre, a oni si našli svoje miesto napriek tomu, že získať uznanie a pozíciu v tejto velkej rodine nie je pre životom tvrdo skúšané deti jednoduché. Medzi najoblúbenejších chovancov stále patrí najmenší Luboško, ktorý prišiel do domova ako dvojročný. Zmätený, zanedbaný, samá modrina. Dieťa, o ktoré sa od jeho narodenia nik poriadne nestaral. Od prvého dna sa v Necpaloch cítil ako ,ryba vo vode . Netrvalo dlho a získal si srdcia všetkých detí a stal sa akýmsi maskotom domova. Starajú sa on všetci, malí aj velkí. ,Odvtedy, čo žije s našimi deťmi, badať na nom velké pokroky. Ked prišiel, poznal iba jedno slovo - mama. Všetci sme boli pre neho mama - vychovávatelky, väčšie deti, ja, aj ludia z dediny, smeje sa Janka Žilinská. ,Dnes už pomenuje všetko, čo je dôležité v jeho detskom svete, a vie bojovať o svoje práva, hračky, pozornosť a lásku. Všetci zamestnanci a obyvatelia domova ho berú ako vlastné dieťa, súrodenca, kamaráta. Pomáhajú mu, ako sa len dá, dodáva riaditelka.
Konečne Mikuláš!
Mikuláš, Mikuláš! - kričali deti, ked sa skončil program a blížilo sa rozdávanie darčekov. Jedálen sa až tak triasla, ako deti vyvolávali dlho očakávaného Mikuláša. Konečne prišiel spolu so Snehulienkou, s velkým batohom sladkostí a hračiek na chrbte. No darčeky neboli len tak, zadarmo. Spievalo sa, recitovali sa básničky, tak ako to má byť. Každému sa niečo ušlo. Spočiatku musel Mikuláš deti vyzývať, aby k nemu prišli a svojím vystúpením si zaslúžili vzácny darček. No netrvalo dlho, a aj tí najmenší domováci sa osmelili.
Mikuláš nestačil rozdávať hračky a sladkosti. Šesťročná Gabika si vyslúžila plyšové prasiatko, ktorým sa hned pochválila štrnásťročnej Zorke zo Sáriku. ,Ked vyrastiem, budem lekárka alebo speváčka, zdôverila sa Gabika Zorke. ,Ale radšej lekárka, lebo si myslím, že je to krajšie povolanie. Ešte je len prváčka, no v škole sa jej darí. Snaží sa, aby dokázala všetkým, že je šikovná a chce sa učiť ,velmi, velmi dobre . Po bohatej mikulášskej nádielke už čakal deti výborný obed. A bolo veru načase, ved po takých výkonoch, velkej radosti a prekvapeniach už všetkým vyhrávalo v brušku.
Projekt pre život
,Teší ma, ked vidím, ako sa naše deti so Sárikom spriatelili. Je to pre nich velká radosť, ked sa môžu spolu zabaviť, pozhovárať, hovorí Janka Žilinská. ,Dôležité je najmä to, že vidia, ako sa dá tráviť volný čas, aké záluby môžu mať a ako sa správať k druhým deťom, dodáva. V domove sú deti od 2 do 24 rokov. Každé z nich má svoj svet, radosti i starosti. Domov im dáva nielen istotu, že budú sýte, čisto oblečené, ale tak ako v každej rodine aj priestor na vlastný rozvoj. Horšie to je v momente, ked odchádzajú do samostatného života. ,Prvé zamestnanie sa nám vždy podarí pre dieťa zabezpečiť. No často sa stane, že on príde a potom je už nútené postarať sa o seba samo, hovorí Janka Žilinská. ,Netreba vari ani zdôraznovať, aké ťažké je pre našich zverencov kráčať samostatne životom, najmä v tejto nevelmi vlúdnej dobe. Práve preto im sústavne vštepujeme potrebu vzdelania, snažíme sa, aby sa dokázali v spoločnosti uchytiť a presadiť Naša snaha vyústila do myšlienky vytvoriť vlastný projekt, ktorý by vyzbrojil naše deti a umožnil im lepší vstup do života. Snaha nebola márna.
V súčasnosti sa v Necpaloch realizuje celoročný projekt Hodina deťom, ktorý podporuje Nadácia pre deti Slovenska. Deti sa učia asertívnemu správaniu, spoznávaniu seba samého. V spolupráci s Národným úradom práce sa učia, ako si hladať zamestnanie, ako využívať svoje schopnosti. Oboznamujú sa so základmi rodinného a trestného práva. Najviac ich však zaujali ludové remeslá, ktorým sa v rámci projektu priúčajú.
Prídte aj zajtra
Popoludnie sa opäť nieslo v duchu hier a zábavy. Organizátori výletu do Necpal pripravili pre všetky deti súťaže. Vytvorili sa štyri družstvá, ktoré zápolili o prvenstvo. Spočiatku sme sa obávali, či sa staršie deti z domova pridajú a zapoja sa do spoločných hier. No nebolo treba - takmer 60 detvákov bojovalo zo všetkých síl. Pre malé deti nebolo jednoduché napríklad obehnúť stoličku s velkou cibulou na lyžici, ktorá nesmela spadnúť. Pomáhali si, ako vedeli, a najmä - snažili sa zo všetkých síl nesklamať svoje družstvo. Najveselší bol vari stoličkový tanec. Deti tancovali okolo stoličiek a ked hudba prestala hrať, bolo si treba rýchlo sadnúť. Kedže vždy bolo o jednu stoličku menej ako detí, v každom kole niekto vypadol z hry. Radosť z výhry nemala konca-kraja. Den v Necpaloch sa však pomaly krátil a bolo treba myslieť na odchod do Bratislavy. Unavení, ale spokojní podvečer všetci spoločne vychutnávali koláčiky a chlebíčky. ,Vianoce bez vás by boli pre deti velmi smutné a skromné. Sme velmi vdační za všetky darčeky, ktoré ste pre deti priniesli. Nájdu si ich pod stromčekom, hovorí Janka Žilinská. ,Nie všetky budú mať príležitosť prežiť sviatky v kruhu rodiny alebo známych. Veríme, že aj tento rok sa nájdu dobrí ludia, ktorí uvítajú detskú spoločnosť vo svojich rodinách a ujmú sa našich zverencov. No a my, čo tu ostaneme, budeme spomínať na Sárik a na firmu M.L.L.D., ktorá toto prekrásne stretnutie zorganizovala. Pretože domováci sú vdační za každý prejav lásky, ludskosti a pomoci, aj tentoraz dakujú členom detského folklórneho súboru Sárik, firmám Merkanta International, Infusia, Pyrocool Slovakia, Kilársky, Maseb, McCain, Palma-Tumys, Avon, Corn popcorn, Coca-Cola Beverages Slovakia, rodine Maťašovských, študentom žurnalistiky na UK v Bratislave a Miroslavovi Novosedlíkovi s manželkou. Vdaka patrí aj Milanovi Gálikovi, riaditelovi firmy Merkanta, ktorý prispel vlastným finančným darom na nákup mikulášskych sladkostí pre deti z Necpal. A bol pri tom aj denník Práca, ktorý tento den plný radosti pre svojich čitatelov zaznamenal. Autobus už bol pripravený na odchod, no nikomu sa nechcelo nastupovať. Deti pri nom postávali, lúčili sa, slubovali, že si napíšu, zatelefonujú. A iste sa opäť stretnú. Nik sa už neokúnal. ,Kedy znovu prídete? ozvalo sa z hlúčika. ,Ak nás pozvete, budeme sa tešiť a prídeme, smiali sa Sáričatá. ,Prídte, prosím, už zajtra! ozvalo sa malé dievčatko cez slzy.
Vošli sme do vyše dvestoročného kaštiela, ktorý je už od roku 1965 domovom pre deti, ktorých vlastná rodina z rôznych dôvodov nesplnala svoju funkciu. Prvá nás privítala štvorročná Anička s bratom Jožkom. ,Priviedli ste aj Mikuláša? vyzvedá Anička. ,Pripravili sme si pre neho pesničky, a aby nepremrhala svoju príležitosť, už aj začína spievať. Vzápätí prichádzajú ostatné deti. Vítanie je vždy trochu rozpačité, deti z Necpal nevedia tak otvorene prejavovať svoje city ako bratislavské Sáričatá. Netrvalo však dlho a už sme ani nevedeli, kam sa deti podeli. Niektoré sme našli v slávnostne vyzdobenej jedálni, kde už čakali prestreté stoly, tie menšie sa šmýkali po zladovatenom chodníku, oblizovali visiace cencúle, alebo sa gulovali. Všetci spolu. Deti zo Sárika aj z detského domova.
Tým najmenším už svietili očká, lebo sa im podarilo zazrieť Mikuláša s velkou bielou bradou a dôstojným bruchom so Snehulienkou, krásnou ako obrázok. Matúš Lago, umelecký vedúci folklórneho súboru Sárik, nemal problémy s výberom technikov a zabezpečením hudobnej produkcie. Starší chlapci z Necpal už mali pripravené všetko na to, aby sa program mohol začať. Sárik predviedol tance a spevy z Myjavy, Liptova, Oravy a Spiša. Vystúpenie malých folkloristov ukončili východoslovenské karičky v predvedení najstarších dievčat. Snehulienka s Mikulášom porozprávali divákom, ako a v ktorom regióne na Slovensku jednotlivé tance vznikli. Nás však prekvapili deti z Necpal, ktoré recitovali, spievali, tancovali, a veru nielen tak, aby sa nepovedalo... Potlesk, ktorým ich odmenili Sáričatá, nemal konca-kraja.
Luboškove mamy
V Detskom domove v Necpaloch žije v súčasnosti šesťdesiat detí. O tridsať sa starajú priamo v zariadení a dalších tridsať je umiestnených v profesionálnych rodinách. ,Omladzujeme sa a meníme zloženie, hovorí riaditelka Janka Žilinská. ,Niekolko detí sa už osamostatnilo, daktoré sa vrátili do vlastných rodín. Ked pred niekolkými rokmi svojím počtom vysoko prevyšovali v domove rómske deti, dnes je to naopak. Deti žijú v troch samostatných skupinách, učia sa spolunažívať so svojimi kamarátmi, vedia si pripraviť ranajky, upratujú, rozdelujú si povinnosti. Koncom leta v Necpaloch pribudlo desať nováčikov. ,Starí domováci ich prijali dobre, a oni si našli svoje miesto napriek tomu, že získať uznanie a pozíciu v tejto velkej rodine nie je pre životom tvrdo skúšané deti jednoduché. Medzi najoblúbenejších chovancov stále patrí najmenší Luboško, ktorý prišiel do domova ako dvojročný. Zmätený, zanedbaný, samá modrina. Dieťa, o ktoré sa od jeho narodenia nik poriadne nestaral. Od prvého dna sa v Necpaloch cítil ako ,ryba vo vode . Netrvalo dlho a získal si srdcia všetkých detí a stal sa akýmsi maskotom domova. Starajú sa on všetci, malí aj velkí. ,Odvtedy, čo žije s našimi deťmi, badať na nom velké pokroky. Ked prišiel, poznal iba jedno slovo - mama. Všetci sme boli pre neho mama - vychovávatelky, väčšie deti, ja, aj ludia z dediny, smeje sa Janka Žilinská. ,Dnes už pomenuje všetko, čo je dôležité v jeho detskom svete, a vie bojovať o svoje práva, hračky, pozornosť a lásku. Všetci zamestnanci a obyvatelia domova ho berú ako vlastné dieťa, súrodenca, kamaráta. Pomáhajú mu, ako sa len dá, dodáva riaditelka.
Konečne Mikuláš!
Mikuláš, Mikuláš! - kričali deti, ked sa skončil program a blížilo sa rozdávanie darčekov. Jedálen sa až tak triasla, ako deti vyvolávali dlho očakávaného Mikuláša. Konečne prišiel spolu so Snehulienkou, s velkým batohom sladkostí a hračiek na chrbte. No darčeky neboli len tak, zadarmo. Spievalo sa, recitovali sa básničky, tak ako to má byť. Každému sa niečo ušlo. Spočiatku musel Mikuláš deti vyzývať, aby k nemu prišli a svojím vystúpením si zaslúžili vzácny darček. No netrvalo dlho, a aj tí najmenší domováci sa osmelili.
Mikuláš nestačil rozdávať hračky a sladkosti. Šesťročná Gabika si vyslúžila plyšové prasiatko, ktorým sa hned pochválila štrnásťročnej Zorke zo Sáriku. ,Ked vyrastiem, budem lekárka alebo speváčka, zdôverila sa Gabika Zorke. ,Ale radšej lekárka, lebo si myslím, že je to krajšie povolanie. Ešte je len prváčka, no v škole sa jej darí. Snaží sa, aby dokázala všetkým, že je šikovná a chce sa učiť ,velmi, velmi dobre . Po bohatej mikulášskej nádielke už čakal deti výborný obed. A bolo veru načase, ved po takých výkonoch, velkej radosti a prekvapeniach už všetkým vyhrávalo v brušku.
Projekt pre život
,Teší ma, ked vidím, ako sa naše deti so Sárikom spriatelili. Je to pre nich velká radosť, ked sa môžu spolu zabaviť, pozhovárať, hovorí Janka Žilinská. ,Dôležité je najmä to, že vidia, ako sa dá tráviť volný čas, aké záluby môžu mať a ako sa správať k druhým deťom, dodáva. V domove sú deti od 2 do 24 rokov. Každé z nich má svoj svet, radosti i starosti. Domov im dáva nielen istotu, že budú sýte, čisto oblečené, ale tak ako v každej rodine aj priestor na vlastný rozvoj. Horšie to je v momente, ked odchádzajú do samostatného života. ,Prvé zamestnanie sa nám vždy podarí pre dieťa zabezpečiť. No často sa stane, že on príde a potom je už nútené postarať sa o seba samo, hovorí Janka Žilinská. ,Netreba vari ani zdôraznovať, aké ťažké je pre našich zverencov kráčať samostatne životom, najmä v tejto nevelmi vlúdnej dobe. Práve preto im sústavne vštepujeme potrebu vzdelania, snažíme sa, aby sa dokázali v spoločnosti uchytiť a presadiť Naša snaha vyústila do myšlienky vytvoriť vlastný projekt, ktorý by vyzbrojil naše deti a umožnil im lepší vstup do života. Snaha nebola márna.
V súčasnosti sa v Necpaloch realizuje celoročný projekt Hodina deťom, ktorý podporuje Nadácia pre deti Slovenska. Deti sa učia asertívnemu správaniu, spoznávaniu seba samého. V spolupráci s Národným úradom práce sa učia, ako si hladať zamestnanie, ako využívať svoje schopnosti. Oboznamujú sa so základmi rodinného a trestného práva. Najviac ich však zaujali ludové remeslá, ktorým sa v rámci projektu priúčajú.
Prídte aj zajtra
Popoludnie sa opäť nieslo v duchu hier a zábavy. Organizátori výletu do Necpal pripravili pre všetky deti súťaže. Vytvorili sa štyri družstvá, ktoré zápolili o prvenstvo. Spočiatku sme sa obávali, či sa staršie deti z domova pridajú a zapoja sa do spoločných hier. No nebolo treba - takmer 60 detvákov bojovalo zo všetkých síl. Pre malé deti nebolo jednoduché napríklad obehnúť stoličku s velkou cibulou na lyžici, ktorá nesmela spadnúť. Pomáhali si, ako vedeli, a najmä - snažili sa zo všetkých síl nesklamať svoje družstvo. Najveselší bol vari stoličkový tanec. Deti tancovali okolo stoličiek a ked hudba prestala hrať, bolo si treba rýchlo sadnúť. Kedže vždy bolo o jednu stoličku menej ako detí, v každom kole niekto vypadol z hry. Radosť z výhry nemala konca-kraja. Den v Necpaloch sa však pomaly krátil a bolo treba myslieť na odchod do Bratislavy. Unavení, ale spokojní podvečer všetci spoločne vychutnávali koláčiky a chlebíčky. ,Vianoce bez vás by boli pre deti velmi smutné a skromné. Sme velmi vdační za všetky darčeky, ktoré ste pre deti priniesli. Nájdu si ich pod stromčekom, hovorí Janka Žilinská. ,Nie všetky budú mať príležitosť prežiť sviatky v kruhu rodiny alebo známych. Veríme, že aj tento rok sa nájdu dobrí ludia, ktorí uvítajú detskú spoločnosť vo svojich rodinách a ujmú sa našich zverencov. No a my, čo tu ostaneme, budeme spomínať na Sárik a na firmu M.L.L.D., ktorá toto prekrásne stretnutie zorganizovala. Pretože domováci sú vdační za každý prejav lásky, ludskosti a pomoci, aj tentoraz dakujú členom detského folklórneho súboru Sárik, firmám Merkanta International, Infusia, Pyrocool Slovakia, Kilársky, Maseb, McCain, Palma-Tumys, Avon, Corn popcorn, Coca-Cola Beverages Slovakia, rodine Maťašovských, študentom žurnalistiky na UK v Bratislave a Miroslavovi Novosedlíkovi s manželkou. Vdaka patrí aj Milanovi Gálikovi, riaditelovi firmy Merkanta, ktorý prispel vlastným finančným darom na nákup mikulášskych sladkostí pre deti z Necpal. A bol pri tom aj denník Práca, ktorý tento den plný radosti pre svojich čitatelov zaznamenal. Autobus už bol pripravený na odchod, no nikomu sa nechcelo nastupovať. Deti pri nom postávali, lúčili sa, slubovali, že si napíšu, zatelefonujú. A iste sa opäť stretnú. Nik sa už neokúnal. ,Kedy znovu prídete? ozvalo sa z hlúčika. ,Ak nás pozvete, budeme sa tešiť a prídeme, smiali sa Sáričatá. ,Prídte, prosím, už zajtra! ozvalo sa malé dievčatko cez slzy.
